Každý človek predstavuje jedinečnú bytosť so všetkými duševnými vlastnosťami, ako kladnými, tak zápornými. Tieto duševné vlastnosti sú formované prežitými skúsenosťami a priamo korešpondujú so základnými inštrukciami, ktoré sme dostali zakódované. Tieto inštrukcie môžeme deliť na konštantné inštinkty a v obmedzenej forme variabilné pudy. Nebudeme sa venovať týmto deleniam detailne, pretože ich kombinácie vzhľadom na jednotlivca a prostredie, v ktorom sa nachádza sú príliš rozmanité. Jednoducho sa dá povedať, že nič neplatí absolútne, platí to o akejkoľvek teórii vzťahujúcej sa na akýkoľvek živý organizmus. Čo sa však dá popísať je samotné fungovanie mozgu, vznik vlastnej myšlienky a ega. Z toho sa dá dedukovať aspoň rámcovo sebaurčenie jedinca a inklinácia k rozhodnutiam, ktoré vykoná.
mozog – všetky dostupné vedecké informácie dokazujú, že mozog nie je schopný vymyslieť niečo, čo nepozná. V praxi to znamená, že človek musí niečo zažiť, aby si vedel túto informáciu uvedomiť a priradiť jej význam. S každou prežitou situáciou vzniká poznatok, ktorý prirovnáva k podobným poznatkom a utvára komplexnejšiu skúsenosť. Skúsenosť je vlastne akási preddefinovaná mustra, ktorú dokáže jednotlivec efektívne používať v praxi pri vyskytnutí sa novej situácie, ale už s rozpoznanou dejovou osou.
vznik myšlienky a ega – samotný vznik myšlienky sa viaže na prežitý poznatok v priamej konfrontácii s najzákladnejšími inštrukciami, teda s inštinktami a pudmi (prežívame niečo pre nás nepoznané a zisťujeme, že nás to neohrozuje – nespúšťa sa inštinktívny obranný systém – a teda ďaľším priestorom pre spracovanie poznatku je pudové zaradenie, napr. pocit osobného rozvoja, spolupatričnosť… a naposledy porovnanie s už prežitými poznatkami alebo už vytvorenými skúsenosťami), po tomto procese si buď vytvárame vlastný názor, myšlienku alebo upravujeme už vytvorenú, v tomto momente je myšlienka prezentovateľná ostatným… z uvedeného vyplýva čiastočne vznik samotného ega, vychádzame zo základnej mustry, že žijeme v prostredí myšlienok, teda prezentovaných výrokov ostatných ľudí a tie porovnávame s vlastnými poznatkami, skúsenosťami a myšlienkami, po spracovaní takto získaných a porovnaných informácii sme schopní výroku, s ktorým zdieľajú ostatní súhlas alebo nesúhlas (resp. čiastkový súhlas), a práve prijatie alebo neprijatie nášho výroku je kľúčom k vytvoreniu ega, t.j. dôvery samého k sebe