autor kompilátu: Ing. Ivan Šóš, PhD.
Syndróm viazaný na modernú spoločnosť monotónny život v izolovanej beznádeji dobrovoľná sociálna izolácia v Európe pozorovaná od roku 2014
definoval ju v roku 1998 psychiater Tamaki Saitó. Označil ňou japonských adolescentov, ktorí zostávali výlučne vo svojej izbe dlhšie než šesť mesiacov. Hikikomori sa považuje za formu poruchy správaniacharakterizovanú uzavretím sa medzi štyri steny a rezignáciou na spoločenské väzby s kýmkoľvek. Obyčajne sa týmto spôsobom začne jedinec izolovať od spoločnosti v čase dospievania. Niektorí sa utiahli do svojej izby ako 14-roční a nasledujúcich 13 rokov strávili pozeraním televízie, surfovaním po internete, hraním počítačových hier, počúvaním hudby, modelovaním autíčok alebo len premýšľaním. Keď niektorí z nich opustili svoju izbu, uvedomili si, že takmer polovicu života prežili bez skutočného kontaktu so živým človekom.
“Keby ste si mohli vybrať, čo by ste v tejto spoločnosti zmenili?” najčastejšou spontánnou odpoveďou bola odpoveď: “škola”.
Syndrómom sa zaoberajú aj niektoré európske krajiny na odbornej úrovni, ako napr.: Portugalsko, Taliansko, Francúzsko či Španielsko.
Škola zohráva v dobrom aj zlom kľúčovú úlohu pri šírení fenoménu hikikomori a napriek všetkým svojím ťažkostiam by mala mať záujem:
• porozumieť problému a jeho dynamike;
• zabezpečiť študentom školských psychológov, ktorí sú schopní rozpoznať prípad hikikomori;
• netlačiť na hikikomori, aby sa okamžite vrátili do školy. Musia prejsť procesom postupnej resocializácie, návrat predstavuje posledný krok;
• rozhodne sa stavať na stranu obete v prípadoch šikanovania, učitelia nesmú podceňovať žiadnu formu hanlivého alebo násilného správania, či už fyzického alebo psychického charakteru;
• byť flexibilný pri využívaní alternatívnych vyučovacích metód; ústne alebo písomné testy realizovať v domácom prostredí, mimo školského dňa, umožniť rodičovské vyučovanie, atď…