Cieľom nie je vlastniť technológiu

od autora: | 11. januára 2021

A máme tu ďaľší rok. Už je tomu štyri roky, čo som začal neúnavne vysvetľovať, že technológie neodzrkadľujú spoločenský status, ba dokonca neprezrádzajú nič ani o zručnostiach ich majiteľa.

Autor: © Peter Andreánsky | ISBN: 978-80-972799-0-5

Stretávam sa s názorom, že technológie sú považované za investíciu zhodnocujúcu peniaze. Ono to pravdou sčasti je, ak ste investor a ste zameraný na technologický segment.

Skutočná hodnota je totiž v procese ich vývoja a výroby, nie v užívateľskom prostredí. Tam sa stávajú jednoduchými, ale nenahraditeľnými nástrojmi, ktoré priamo posúvajú naše poznanie, skúsenosti a samozrejme nám zjednodušujú prácu, čím veľmi výrazne zvyšujú našu efektivitu. Ale v tejto rovnici je to skôr investícia do seba samého ako do tej-ktorej technológie, pretože bez nej by ste nevedeli podávať potrebný výkon, a teda by ste začali pomaly stagnovať, a napokon zaostávať.

A práve v týchto zložitých časoch sme sa dostali na veľmi jednoduché rázcestie, kde sme museli prijať dlho potláčané obavy ako fakty. Vlastné sebapoznanie nám odkrylo naše temné stránky a jediné, čo nám môže pomôcť je naša ľudskosť viazaná k vlastnej identite, spolupatričnosti a hrdosti na to, čo sme spolu dokázali. Žiaľ, v našich podmienkach je to veľmi zložité, vzhľadom na úskalia s tým spojenými.

Dôkazom tažkej cesty k zmene sú v našich pomeroch absencia národnej identity, spoločenská klíma a vedomie. Absencia národnej identity spôsobuje amorálnosť, pretože neexistuje prirodzená hrdosť, a teda ani spolupatričnosť jednotlivcov. Každý ide sám na seba v inteciách spred ’89, kde sa vravelo jednoduché príslovie vychádzajúce zo spoločenskej klímy –  „kto nekradne, okráda vlastnú rodinu“, čo bolo priamo naviazané na spoločenské vedomie – „nikto nič nemá, ale všetko je všetkých“. Je signifikantné, že v takomto prostredí je veľmi náročné vybudovať alebo vôbec stavať na dôvere, tak nevyhnutnej pre rast vedomostnej spoločnosti.

Zrejme preto si nedokážeme veriť a robiť veci spolu za spoločný cieľ.

Žijeme v priestore, kde je prijateľné kalkulovať, využívať a klamať tak, aby výsledok pre nás bol čo najpriaznivejší.

Stratili sme zábrany. Hodnota akou je spolupatričnosť nám nie je známa, tá spolupatričnosť vychádzajúca z identity a prirodzenej hrdosti národa. Ak sú v spoločnosti prirodzene pestované hodnoty, vedenie k cnostiam, identite a spolupatričnosti, národná hrdosť sa dostaví sama. Žiaľ, dnes sme svedkami zvrátenia hodnôt a upriamenia sa na utváranie len dvoch novodobých, tými sú moc a peniaze. Docielili sme, že celá existencia sa vrtí okolo schopnosti mať moc nad druhými a získavať maximálne peňažné zisky, takže akékoľvek reálne hodnoty sa stali bezcennými a viac-menej obťažujúcimi.

Našou myšlienkovou konštrukciou „prepojenie teórie a praxe zajtrajška“ sme sa snažili naštartovať dialóg postavený na dôvere. Čiastočne sa nám to podarilo – na strane, kde pedagogický zbor dennodenne priamo naráža na zložitosť výchovno-vzdelávacieho procesu. Preto je zo strany zástupcov školských asociácií myšlienková konštrukcia „prepojenie teórie a praxe zajtrajška“ zahŕňajúca aj racionalizáciu vzťahov, veľmi vítaná. Konkrétna požiadavka si zasluhuje konkrétnu odpoveď, inak povedaná zmena pomerov musí prísť zhora, čo je priamo napojené na zmenu matrixu vzdelávania.

Ponúkli sme absolútnu súčinnosť. Vysvetľovali sme, že technológie sú len prostriedok a školy by ich nemali vlastniť, ale len užívať ako automatizovanú zacyklenú službu. Verili sme, že volení (ne)kompetentní vidia to, čo my. Že vidia potenciál transformácie škôl ku kvalite vzdelávania nie pre výsledky v testoch, ale pre skvalitnenie pripravenosti detí či už po stránke osobného alebo pracovného života.

Zistili sme, že akýkoľvek adresný stimul je vnímaný cez peňažné vyjadrenie, nie cez hodnotu, ktorú prinesie v budúcnosti. Dokonca nezaberá ani myšlienková konštrukcia, kde by sme dokázali na základe spoločenského diskurzu zaviesť pre ľudí teraz užívajúcich „digitálny príspevok“ zdanenie v čase, keď budú hospodársky činní.

A o čo teda ide? Je to len jednoduchá závisť, že niekomu vytvoríme podmienky na vlastný rast, aby bol tak dobrý, ako to dokáže, čím hrozí, že bude lepší ako my? Nie je práve toto pokrokové? Vytvorenie prostredia, kde chcete byť lepší, zanechať hodnoty a prácu, ktoré sú hodné nasledovania a zlepšovania?

Verím, že rok 2021 nám dá odpovede a pochopenie.


Máte otázku alebo pripomienku?